Tak bežný sa nám stal krajec dobrého chleba, že sme si zvykli, že už zaň ani ďakovať nie je treba

Slovíčka PROSÍM a ĎAKUJEM poznáme snáď už škôlky. Rodičia nám už vtedy pripomínajú, že sú to zázračné slovíčka, ktoré máme používať. Ako dospievame, začnú nám akosi zovšednievať. Dokonca máme pocit, že ich zázračnosť akosi mizne s vekom. Poviete, „tete predavačke,“ keď máte tri roky, že si prosíte nanuk a ona vám ho s radosťou podá a ešte pridá aj príjemný pozdrav. Vypýtate si od predavačky, keď máte štyridsať, no dobre, nie nanuk, ale cigarety a tá veľavravne odpovie: 3,50.

A tak, keď už sa to čaro vytráca, tratíme snahu aj my, tieto slovíčka používať. Ale nielen používať ako vyslovené slovíčka. Dokonca už si zvykáme bez prirodzeného poprosenia a poďakovania aj v našom vnútri. Načo budem „tam hore“ o niečo prosiť, keď aj tak nič nevyprosím. Všetko musím získať, riešiť, rozhodnúť sám. A ďakovať? To už vôbec nie. Veď som k tomu všetkému prišiel vlastnými silami, tak načo, komu?

Áno možno za zvládnutie po-rozchodových chvíľ vďačíme svojej odolnosti, vlastnému nastaveniu sa alebo jednoducho vete: Veď aj tak to bol len chlap. Aj tak to bola len ženská. Áno, možno som to skvelé zamestnanie získal vďaka ešte skvelejšiemu vlastnému životopisu. Áno, áno, áno ... možno áno. Ale rovnako možno to všetko v našom živote nemusí byť samozrejmosť.

Veď ten, kto nás namiesto toho „blbca,“ čo sa s nami rozišiel, po rozchode objímal, bola najlepšia kamoška. Tú prácu snov mám aj vďaka tomu, že sa za mňa prihovoril švagor, ktorý pozná šéfa oddelenia. A našli by sme v našich životoch aj ďalšie príklady. Nie je to teda práve o ľuďoch, o situáciách, ktorí, ktoré si zaslúžia naše ĎAKUJEM?

Naozaj sme si tak zvykli na super rodinu okolo nás. Na priateľov, s ktorými vždy dobre pokecáme. Na príležitosť, ktorá nás niečo naučila. Na pohodu sobotného výletu alebo na obyčajnú rannú kávu, ktorú si môžeme vychutnať pod strechou nad hlavou? Či už si toto „dobro“ tvoríme priamo my alebo ho vytvárajú naši blízki, nenechajme ho stať sa stereotypom. Pretože, keď návyk zovšednie, začne byť pre nepríjemným.

Vydarené projekty, vzťahy, víkendy, dovolenky sú tým, čo robí naše dni, roky, život krásnymi. No my priznajme, že sme si na to tak zvykli, že to krásne vidíme už vždy až niekde za tým.

Prišli tento rok v práci prémie. Super, ale ja som chcel aby ma povýšili. Našli sme si vo vzťahu tento mesiac jeden na druhého vo vzťahu. Ja by som ale bola rada, aby bol viac všímavý a občas vyvesil to prádlo, pripravil večeru. Predĺžený víkend s deckami na turistike bol skvelý, nie je to však dovolenka v tom pravom zmysle slova.

No veď áno, keď môžeme mať bagety, žemle, vianočky, osie hniezda, tak načo by nám bol obyčajný chlieb.

Ale veď bez chlebového cesta, nebolo by žiadne iné pečivo a hlavne ... chlieb sa nikdy nepreje :-) ...